Ľubica Čekovská: Pot umelcov je neviditeľný

Ľubica Čekovská: Pot umelcov je neviditeľný

So skladateľkou Ľubicou Čekovskou (45) sme sa zhovárali po jej rannom behu a ten celkom príznačne udáva tempo celému jej letu – žiadne prázdniny s vyloženými nohami, ale hneď dva krásne hudobné projekty, ktoré pobežia napriek korone.

Na 16. ročníku festivalu Viva Musica! vystúpi Ľubica Čekovská s autobiografickým Portrétom, prierezom vlastnej žánrovo pestrej tvorby, a ešte predtým uvedie v susednom Rakúsku svoju novú operu, Impresario Dotcom, skomponovanú na objednávku prestížneho festivalu Bregenzer Festspiele.

Odpustite laickú otázku na úvod, ale… ako sa komponuje opera?

Opera je ako niekoľkoposchodový dom, pri ktorom treba najprv dobre vykopať základy a potom ho postaviť. Možno to bude smiešna paralela, ale ten pot je tam naozaj citeľný, rovnako ako veľké množstvo kolektívnej práce. Skôr, ako sa vôbec opera napíše, sa najprv musí vyhľadať správny titul, treba nájsť libretistu a jazyk, v ktorom sa napíše… V tomto prípade bolo treba načrieť do talianskych vôd, keďže je to voľne spracovaný príbeh na motívy Goldoniho Impresária zo Smyrny.

Je to náročný a dlhý proces. Pár rokov sme sa stretávali s Laurou Olivi,  režisérkou Elisabeth Stöppler a s dramaturgom Olafom Schmidtom a tvorili sme. Rozoberali sme, ako to bude vyzerať a na čom bude celý príbeh postavený.

Riešiť premiéru opery uprostred súčasného chaosu musí byť zvláštny zážitok. Bolo treba robiť aj kompromisy?

Opera mala mať premiéru 23. júla, no koronavírus nás všetkých zastavil a naučil nás byť ešte viac trpezlivými. Mysleli sme si, že sa nakoniec nič neudeje, keď tu zrazu prišli Rakúšania s tým, že by ju chceli predsa len uviesť. A že dokonca by mala byť aj na otváracom ceremoniáli vo Festspielhause. Ten má okolo 1 500 miest, čo je úžasné, lebo aj napriek rozostupom stále pojme veľa ľudí. Ďalším kompromisom je, že sme ju s mojím tímom museli trošku skrátiť. Pôvodne mala 134 minút, no pre reštrikcie nemôže byť žiadna pauza. Tak sme z toho urobili 90 minút.

Kreatívna práca je veľmi osobný, ba až intímny proces. Keď však komponujete operu alebo tvoríte hudbu k divadlu či k filmu, ste „len“ kolieskom v súkolí. Ani ten niekoľkoposchodový dom predsa nepostaví jeden pár rúk. Ako zvládate rozkol medzi vlastnými tvorivými predstavami a širšou dramaturgickou víziou, ktorá je výsledkom predstavy iných ľudí?

V modernej súčasnej hudbe a konkrétne aj teraz pri tej mojej opere mám voľné pole pôsobnosti. Idem vlastne do príbehu, no hudobne si ho inscenujem a tvorím tak, ako to chcem naozaj len ja sama. Baví ma aj posúvať harmóniu a rytmus. Nie je to hudba, ktorá je na prvé počutie úplne ľúbivá, ale vytvorila som si svoj vlastný hudobný jazyk, softvér, ktorý ma baví. Vnímam to ako moje hudobné 3D, kde sa skutočne cítim dobre. Čo si napíšem, to tam bude.

S divadelnou a filmovou hudbou je to celkom iné. Tam máte vždy režiséra, s ktorým treba komunikovať, či daná hudba vyhovuje jeho koncepcii. Tvorca nemá až takú autonómnosť. Stále je to však veľmi kreatívna a remeselná práca. Moja hudba vo filme či divadle je konvenčnejšia, no nie je vždy len pekná, romantická a páčivá. Podobá sa životu, ktorý má tiež také i onaké stránky.

Čo ste si ako umelkyňa odniesli z tohtoročnej jari, ktorá bola všetko, len nie páčivá?

Je to o tom počúvaní. Človek má často pocit, že počúva, ale aj tak nepočuje všetko. Korona bola pre mňa špeciálna v tom, že ma ako mamu spomalila a prinútila ma tak nejako sa ujednotiť, upratať a vytriediť nielen skrine, ale aj myšlienky. Že sa budem sústrediť len na jednu vec a nebudem si do hlavy zanášať niečo, čo tam nepatrí. Skúsme sa stíšiť a koncentrovať. Menej rozprávať, viac počúvať.

Môže aj „zlá“ hudba inšpirovať?

Ťažko sa, samozrejme, hodnotí a mnohí by so mnou asi aj polemizovali, že čo je tá zlá a čo zasa tá dobrá hudba. Zábavný priemysel je ohromný a aj ja sa snažím k tým všetkým výdobytkom a všelijakým hrám, čo majú aj moje decká, pristupovať prísne. Sledujem, aká katastrofálna, priam plastická hudba je dnes v móde a poviem im svoj názor. Snažím sa im podsúvať hudbu, ktorá je podľa mňa kvalitnejšia, no priznám sa, že niekedy sa mi to podarí menej a som v aute, žiaľ, nútená počúvať aj to, čo by som si sama nezapla.

 Zostáva mi veriť, že raz na to ten môj synátor príde (smiech). Lebo nedá sa niekomu naservírovať, čo má počúvať. Je to o slobodnej voľbe. Je dobre, že máme toľko rôzností. Vďaka tomu sa niečo vykryštalizuje ako horšie alebo lepšie. Aj samotný autor, keď tvorí hudbu, a viem to podľa seba, množstvo vecí vyhadzuje. Je tam veľa toho, čo sa mi nepáči, alebo cítim, že to nie je ono. Som v tomto dosť nekompromisná. Kým nenájdem ideál, vyhadzujem. Treba byť prísny aj k sebe a priznať si, ak sa sem-tam aj niečo niekedy nepodarí. Len tak sa človek učí.

Sú tvorcovia, ktorí si potrpia na svoje rituály a okolité impulzy, bez nich sú náchylní na kreatívne bloky. Či ste, naopak, typ umelkyne, ktorá dokáže tvoriť za každých okolností?

Áno, dokážem. Každému vyhovuje niečo iné. Hold, ja som žena, ktorá má dve decká a som skladateľkou. Nerada rozprávam, že by ženy-skladateľky boli niečo zvláštne, ale možno v minulosti to bolo tak, že kým by sa nejaká z nás dostala ku svojej skladbe, zaspala by únavou, lebo by si už ani nevládala spomenúť, ako sa volá, keďže musela od večera do rána urobiť obrovské množstvo aktivít. Od prania až po vykopávanie zemiakov. V žiadnom prípade nechcem devalvovať mužskú prácu, pretože ja nekomponujem ako žena, ale ako ľudská bytosť. Preto nedelím hudbu na mužskú a ženskú. Nič také pre mňa neexistuje. Je len jedna tvorba. Viem tvoriť práve preto, že tých aktivít, domácich aj iných, je síce dosť, ale dokážem si vždy ukrojiť čas pre seba a svoju tvorbu. Keď mi je dobre a príde nápad, vyťahujem zápisníček, alebo si to zahmkám a nahrám do mobilu. Mám to zaznamenané a už na to nezabudnem. Áno, som typ človeka, ktorému je dobre všade, kam ho posadíte.

Ako sa cítite v úlohe poslucháča? Máte vôbec čas vybrať sa len tak na koncert a keď už, viete si ho užiť bez toho, aby ste analyzovali každú notu?

Nechodím až tak často na koncerty, no keď už, idem si to tam vychutnať. Snažím sa byť úprimná k sebe aj k ostatným. A ku každému umelcovi vzhliadam s pochopením. Lebo keď už niekto príde, sadne si a tá skladba mu o pár minút odíde, keďže hudba prebieha v čase, rozbalí sa a zabalí, treba mu vzdať hold. Je nutné si uvedomiť, že sólista strávil dlhé hodiny, pokiaľ si svoje dielo pripravil a nacvičil tak, aby ste ho prijali v takom znení, ako v tom momente môžete. On už druhú šancu a novú príležitosť ponúknuť vám to nemá.

 Na hudbe je teda úžasné aj to, že je neopakovateľná. O to viac si treba remeslo zúčastnených vážiť. Za každým jedným vystúpením je obrovská snaha, práca a úsilie. Aj orchestre, ktoré boli teraz v akomsi spánkovom režime, iste nemali ľahké sny. Podobne ako veľa z nás, hudobníkov. Nikto nevedel, čo a ako to celé bude…

 Keď sa vrátim k mojim školským časom, ktoré som strávila na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a na Kráľovskej hudobnej akadémii v Londýne, boli to dlhé hodiny, kým človek k niečomu došiel, naučil sa a mohol tvoriť. Naše umenie a náš pot je často neviditeľný. Je však tam a je úžasné, keď divák príde na koncert a váži si to. Aj preto som pozorná poslucháčka, lebo si uvedomujem, že človek, ktorý predo mnou interpretuje svoje umenie mi zo svojho života daruje úplne najviac, čo môže. A tým je čas.

Žijeme digitálne. Dnes si už aj na smartfóne môžete skomponovať, čo sa vám zapáči a aj úplný amatér sa po pár ťuknutiach cíti ako skladateľ. Nedevalvuje to vašu profesiu?

Nie. Pri symfonickom orchestri si treba uvedomiť jednu vec. Nie je na elektrický prúd, ani žiadny digitál. Nepotrebujeme elektrinu a aj tak budeme hrať. A čím väčší a krajší priestor bude, tým to bude znieť lepšie. Aj keď máme rôzne moderné vymoženosti, nikdy by sme nemali zabúdať na nástroje, ktoré sú vyrobené ľudskými rukami. Jasné, decká, ktoré nepoznajú noty, si lepšie zahrajú a zabavia sa na synťáčiku, ale to naše remeslo sa nedá oklamať. Keď chce niekto písať pre orchester, musí to robiť s remeslom. Musí poznať ten jazyk, to médium aj každý jeden nástroj.

 A áno, digitalizáciu vnímam. Aj to, že stále silnejú hlasy, že tu máme rôzne fantastické orchestrálne sample, ktoré znejú takmer 1:1. Nie je to však vôbec tak. Počula som ich už veľa a viem, o čom hovorím. Dúfam, že to ešte dlho zostane tak, ako to je, a že nebudeme brať ľuďom v orchestri prácu. Keď si uvedomíme ten veľký symfonický aparát a zoberieme si, že každý jeden človek v ňom má svoj vlastný život, hudobný svetonázor alebo emočný smer, vlastné prevedenie, cit a náladu, ktorú do toho spoločného zvuku vkladá, je to niečo krásne. Na výsledný súzvuk má vplyv každý jeden člen a hráč orchestra. Okrem toho je tam dirigent, ktorý je akýmsi hudobným kňazom, ktorý za pár dní pripraví program a potom ho spolu so svojimi kolegami prednesie na pomyselný oltár hudby – na koncert.

 Digitálu sa teda v tomto smere neobávam. Je skvelý, no pozor. Ako sa vraví, je dobrý sluha, ale zlý pán. Všetko by to malo byť v rovnováhe, lebo keď začne človek veľmi vystrájať, opäť príde niečo ako korona. A pripomenie nám, kde je východ a kde západ. A že je to celé trochu inak…

Matej Drlička: Kultúra nie je len bižutéria

Matej Drlička: Kultúra nie je len bižutéria

Nadchádzajúci 16. ročník festivalu Viva Musica! nielenže nepadol za obeť pandemickým škrtom, ale  usporiadatelia našli cestu, ako urobiť z limitov dramaturgie príležitosť pre podporu našich umelcov.
Viva Musica! odštartovala v roku 2005. Pred vami na Slovensku typovo podobné podujatie chýbalo. Ako sa vôbec zrodila idea urobiť vysoké umenie ležérnejším zážitkom?

Väčšinu svojho života som bol hudobník, klarinetista. Osem rokov som žil v Nice a hral v orchestri v Cannes. Tam som zažil fenomén letných festivalov. Počas celého roka sme boli klasický symfonický orchester, ktorý hral vo frakoch pre publikum v čiernych oblekoch, pričom v lete sa to všetko preklopilo do toho, že sme hrali v košeliach s vyhrnutými rukávmi. Bola to fascinujúca skúsenosť. Videl som totiž, že klasika sa nemusí brať úplne vážne a že hudbu nedehonestuje, ak je protokol uvoľnenejší a hrá sa na námestiach, nádvoriach či dokonca na pláži. Povedal som si, že tento rozmer klasickej hudby je presne to, čo chcem priniesť na Slovensko. V roku 2005 som zorganizoval prvý ročník, vtedy ešte pod názvom Hudobné záhrady Bratislavy. Zafungovalo to, urobili sme štyri koncerty na nádvorí Starej Radnice. Rýchlo sa ukázalo, že je tu publikum, ktoré tá klasika zaujíma.

Koľko organizačného úsilia stojí dostať sem svetovú hviezdu, napríklad takého Johna Malkovicha, ktorý vystúpil na festivale predvlani?

Svet umenia a umeleckých agentúr je v podstate malý. Aj keď je John Malkovich hollywoodska hviezda, je zastúpený agentúrou a kľúčová je sieť kontaktov. Počas rokov, čo fungujeme, sme si budovali dobré meno u zahraničných agentúr. Je jasné, že keby sme požiadali zástupcov Johna Malkovicha pri druhom ročníku, ani by nám neodpísali.

To, že sme trpezlivo pracovali, aby sme jedného dňa mohli do Bratislavy zavolať aj takúto hviezdu, sa medzi agentúrami vedelo. Oni totiž medzi sebou komunikujú. Sú aj neoficiálne blacklisty, ktoré si agentúry medzi sebou zdieľajú. Veľké agentúry majú jasne identifikované festivaly, ktoré napríklad neplatia, alebo ktoré meškajú s úhradami, či nemajú dobrú produkciu.

Keď Michal Kaščák budoval Pohodu, určite netušil, že tam raz dostane Lou Reeda alebo The Cure. U nás to bolo to isté. Museli sme na trhu, ktorý je drsný a funguje na princípe peňazí, urobiť maturitné skúšky. Keď dnes oslovíme agentúru s tým, že sem chceme dotiahnuť veľkého umelca, väčšinou nás už poznajú, alebo si ľahko preklepnú našu reputáciu.

Je to beh na dlhé trate a vždy, keď sa ma niekto opýta na radu, hovorím, že treba byť trpezlivý. A správať sa tak, aby sa k nám chceli ľudia vracať. To je extrémne dôležité. Tým, že nedisponujeme úžasnými koncertnými sálami a nedokážeme vyplácať také isté honoráre ako festivaly v Londýne či v Paríži, u nás je to o prístupe k umelcom a o komunikácii.

Všetci tí umelci, tie „veľké mená“, nám pri odchode úprimne vravia, že si mysleli, že idú do rozvojovej krajiny, no odchádzajú šokovaní z toho, ako úžasne boli prijatí, aká profesionálna bola produkcia a aké srdečné publikum tu zažili. Ich očakávania sú minimálne a nakoniec sú dojatí. Toto sú neskôr ambasádori, ktorí ďalej šíria dobré meno festivalu Viva Musica! vo svete.

Viva Musica festival
Viva Musica 2019

Pomohlo vám 15 rokov skúseností a výziev, ktoré priniesli, lepšie čeliť súčasnej situácii?

Budovanie festivalu v krajine, ktorá a priori nemá kultúru ako svoju prioritu, človeka veľa naučí. Myslím si, že robiť akékoľvek podujatie kdekoľvek vo svete, je zložité. Akonáhle si musíte projekt zafinancovať sami, je to ťažké. U nás je to možno ešte problematickejšie, lebo kultúra skrátka nie je v DNA nášho národa. A to, že treba naše publikum neustále kultivovať, som si aj vzal ako svoju súkromnú misiu. Rovnako ako je nutné dokola vysvetľovať politikom na všetkých úrovniach, že kultúra nie je bižutéria, ktorá skrášľuje náš život, ale že je to esenciálna súčasť.

Za vyše pätnásť rokov som sa naučil čeliť všelijakým extrémnym situáciách vrátane bankrotu, aj keď je zrejmé, že na toto, čo sa udialo a stále deje, nebol pripravený nik. Ak na to nebola pripravená veľká nadnárodná Svetová zdravotnícka organizácia, čo potom malý manažér zo Slovenska! Ale verím, že to v auguste zvládneme.

Chystáme minimálne desať koncertov a predstavíme najväčšie poklady slovenskej hudobnej scény od dobre známych mien, akými sú Juraj Bartoš alebo Dalibor Karvay, až po také, ktoré tu u nás málokto pozná, no vo svete robia Slovensku vynikajúce meno. Ja vravím, že máme čisto slovenskú, ale zároveň svetovú dramaturgiu.

Ako pokračuje tá vaša súkromná misia v kultivovaní publika? Cítite z roka na rok posun k lepšiemu?

Festival rastie, čo do počtu koncertov, tak aj do kapacity. Často sa hovorí o tých väčších festivaloch na letiskách. Tým, že my sme rozdrobení na celé leto, tak to tak možno ani nevyzerá, ale v závislosti od programu mávame reálne od sedem- až do desaťtisíc divákov. Podľa tohto Viva Musica! fakt patrí medzi väčšie festivaly. A ukazuje sa, že to publikum tu je.

Zvláštne je, že osveta o tom, že by ľudia mali chodiť na koncerty, nejde zhora, odkiaľ by mala. Nejde len o Viva Musica!, lebo ja ju nevnímam ako nejaký izolovaný ostrov. Náš festival je súčasťou rodiny, kam patrí aj Slovenská Filharmónia, Slovenská národná galéria alebo akýkoľvek divadelný festival. Je nás hŕstka a všetci sa snažíme o to isté – aby sa diváci dostali ku kvalitnému umeniu.

Každý uvedomelý človek asi vie, kde je hranica medzi vysokým a konzumným umením. Toto sa snažíme nastavovať a obrovský prelom cítim v tom, že sa o kultúru a umenie zaujímajú mladí ľudia. Keď som si uvedomil, že aj oni chodia na Viva Musica, bolo to také symbolické víťazstvo. Je veľkým nešťastím, že klasická hudba je vnímaná ako umelecký štýl, ktorý je pre starých. Kategorizovanie, pre koho je hudba, je otrasné. Vďaka našej dramaturgii a komunikácii sa nám podarilo tieto veci zmeniť. Výrazne omladzujeme.

Fenomén, ktorý si tiež všímam, je, že ženská časť našej spoločnosti je tá, čo kultivuje. Vidíme to na štatistikách predaja našich vstupeniek alebo aj na sociálnych sieťach. Žena je ten motor, ktorý rozhoduje, že sa ide na kultúru.

Môj laický postreh je, že prvýkrát je motorom žena, no druhýkrát už motor u druhej časti páru naskočí sám.

Môže byť. K nám aj chodí dosť párov. Keďže však dnes existujeme v určitom digitálnom priestore, máme dáta, a tie sú jasné. Cherchez la femme, ako hovoria Francúzi.

Myslíte, že nedávny lockdown a s ním súvisiace duševné ochudobnenie či absencia nových podnetov primäli ľudí, aby si viac cenili kultúru? Neviem si predstaviť, ako by sa dalo vydržať medzi štyrmi stenami bez nej.

Veľmi by som si prial, aby ste mali pravdu. My sme počas koronakrízy naštartovali projekt Umenie pod oknami, kedy sme odohrali spolu 25 benefičných koncertov pre domovy seniorov i v mestských častiach. Boli sme prvým podujatím, ktoré počas pandémie vytiahlo muzikantov von. Ohlasy boli fenomenálne. Tam sa ukázala skutočná sila umenia.

Opäť sa však musím vrátiť k politike. Bolo by dobré, keby to nebola len pani prezidentka, ktorá spomenie kultúru vo svojej správe, ale pridali by sa k nej aj premiér alebo samotná ministerka. Keby niekto z nich práve teraz pomenoval veci správnymi menami a povedal, že tu nemáme len automobilový priemysel, ale aj kreatívny priemysel, ktorý sa zásadnou mierou podieľa na HDP.

Zoberte si Netflix, aj ten je so svojou globálnou produkciou výsledkom tvorby umelcov. Nebyť ich výkonov v seriáloch či filmoch a kníh, ktoré ste počas uplynulých ťažkých týždňov doma čítali, zbláznili by ste sa. Naši politici sa však k tomuto absolútne nevyjadrujú.

To, že kreatívny priemysel je u nás na chvoste záujmu kompetentných, nie je len váš postreh…

Je smutným porovnaním, keď vidíme, ako v okolitých krajinách chodila umelcom počas korony veľmi adresná pomoc. Nemuseli ani nič dokladať, lebo digitálne systémy sú tam nastavené tak, že vedia presne rozpoznať dotknuté skupiny a štát automaticky kompenzuje týmto ľuďom škody.

Odklad daňovej povinnosti, ako to bolo u nás, je úplná blbosť, lebo ma to neskôr aj tak dobehne. Tu sa podnikateľom doplácajú nájmy, ale na umelcov sa zabudlo. A pritom segment kreatívneho priemyslu je dnes na Slovensku skutočne relevantný. Patrilo by sa poďakovať umelcom za to, že počas týchto mesiacov pracovali bez akéhokoľvek nároku na honorár.

Aj v takomto problematickom zázemí sa vám každoročne darí usporadúvať podujatie, ktoré z experimentu vyzrelo na najväčší letný festival klasickej hudby na Slovensku. Čo je nočnou morou organizátora a ktoré momenty vás, naopak, utvrdzujú, že čo robíte, stojí za všetku drinu?  

Prvá a najväčšia obava je vždy tá, či sa nám podarí nazbierať dostatok partnerov na to, aby Viva Musica! vôbec bola. Tá sa rozplynie, keď to vyjde. Druhá obava je z toho, či je program taký, aby zaujal divákov. Tá sa rozplynie, keď sa koncert vypredá. Tretia obava je z toho, či sa koncert bude páčiť. Keďže 99 percent našich koncertov sa končí standing ovation, tiež sa skoro rozplynie.

Najväčšou satisfakciou pre mňa je elektrizujúca atmosféra počas koncertu. Keď sa pozerám na zaplnenú sálu a vidím ľudí, ako nadšene tlieskajú a potom za nami chodia, aby nám poďakovali. Podobne ma zahreje, keď vidím rozžiarených umelcov, ktorí sa z toho, čo sa deje, úprimne tešia.

V tomto je umenie naozaj extrémne obohacujúce. Aj preto si ako dobre fungujúca eventovka držíme festival ako našu najväčšiu radosť z celého roka. Keď sa to celé spojí a tá celoročná drina vyústi napokon do potlesku a spokojnosti, je to niečo neopísateľné.

 

Viva Musica