Huslista Miloš Valent: V Muráni sa hrá rovnako krásne ako v Bostone

Huslista Miloš Valent: V Muráni sa hrá rovnako krásne ako v Bostone

Čo je stará hudba? Hit minulého týždňa? Vlaňajšieho leta? 60. roky? Keby ste túto otázku položili Milošovi Valentovi (59), svetoznámemu huslistovi a zakladateľovi súboru pre starú hudbu Solamente Naturali, pozve vás na oveľa dlhšiu cestu časom, odkrývať zabudnutý šarm 300-ročných tónov.

M. Valent

Hudobné umenie Miloša Valenta a členov Solamente Naturali si môžete naživo vychutnať už 21. augusta o 20:00 v priestoroch bratislavského Dómu sv. Martina, kde budú sprevádzať oratóriom Querela pacis od skladateľa Vladimíra Godára. Lístky na toto a ďalšie podujatia v rámci festivalu Viva Musica! nájdete v sieti Ticketportal

 

Kedy ste po prvýkrát začali vnímať silu hudby, ako prostriedku, ktorý dokáže vytrhávať dušu z pragmatického sveta a povznášať ju?

Hudba vstúpila do môjho života v detstve, keď  mama kúpila husle a prihlásila ma do ľudovej školy umenia, no ak sa pýtate na duševné zážitky, začiatok nájdem v čase, keď som ako 10-ročný sedel pri gramofóne a počúval dookola Mozartove Requiem a všetky husľové koncerty s Davidom Oistrachom.

Je pre hudobníka dôležité vzdelanie, alebo je vo vašej brandži priestor aj pre „samorasty“, u ktorých talent a nadšenie preváži nad medzerami v histórii hudby?

Myslím si, že ako vo všetkých veciach, aj tu je veľmi cenná rovnováha. Keď ma začala fascinovať stará hudba vďaka Petrovi Zajíčkovi, ktorý ma priviedol do čarovného domu Hansiho Albrechta, cítil som, že ak chcem hlbšie porozumieť hudbe spred 300 rokov, musím sa prehrabať dostupnými informáciami z tých čias. No po rokoch som zase pocítil, že len znalosti mi nepomôžu, pretože ich musím prehnať cez môj krvný obeh a intuíciu, tie máme každý z nás originálne.

Boli ste na „výške“ vzorný študent, či nastali aj chvíle rebélie, kedy vás viac zlákala diskotéková hudba osemdesiatych rokov než cvičenie na husliach?

Na VŠMU som prešiel rôznymi pádmi a apatiami, z ktorých ma vytiahol Bohdan Warchal a prevzal ma v tomto stave v druhom ročníku, no bez pomoci Cyrila Dianovského by som to asi nedokázal. Vtiahol ma do sveta hudby, ktorý si priniesol zo štúdia v Moskve, kde sa stretol s dnes už legendami ako S.Richter, D.Oistrach, L.Kogan a H.Neugauz. A rebélia sa začala, keď som si natiahol črevové struny na husle a začal sa dívať na starú hudbu ináč, ako môj profesor Warchal.

Je pre špecialistu na starú hudbu dôležité sledovať súčasné hudobné trendy?

Na hudbu sa pozerám skôr ako na celok, myslím, že kategórie budú v budúcnosti ustupovať. Vidíme to dnes veľmi jasne na projektoch, kde sa prelínajú žánre a dokonca prepájajú s inými druhmi umenia. Veľkú službu klasickej hudbe spravili outdoor koncerty. Tým, že sa tzv. vážna hudba dostala von z koncertných sál a môžu ju naozaj počúvať tisíce ľudí, ktorí mohli mať voči nej určité kultúrne predsudky.

Práve ste opísali koncept Viva Musica!, festivalu, ktorý už 16 rokov robí službu klasickej hudbe a podsúva ju divákom v neformálnom prostredí a s nekonvenčnými umeleckými presahmi. Divácka základňa z roka na rok narastá, čo myslíte, čím to je?

Vôbec sa tomu nedivím. Viva Musica! má v posledných rokoch svojou štruktúrou svetové parametre, pretože prináša v žánroch nové trendy a interpretov, ktorí sú v nich výnimoční. A to je pre širšiu verejnosť veľmi zaujímavé. V každom ročníku prinesú aj mnohé netradičné formy, kde sa dajú hrať koncerty, doslova oživujú hudbou miesta doposiaľ pre ľudí neznáme.

Aktuálny ročník bude špecifický čisto slovenským zložením účinkujúcich. Tešíte sa?   

Bude to sviatok. Koncerty sú v týchto časoch pre nás vzácnosťou, sme oddýchnutí a nadšení hrať. Keď si pozerám program, je to prehliadka nášho interpretačného umenia vo všetkých smeroch. Pre usporiadateľov je to ale zároveň test, či domáci známi interpreti pritiahni toľko pozornosti a divákov ako zahraniční umelci, aj keď vo veľa prípadoch u nás neznámi.

 

Vaša kariéra je medzinárodná a plná prestížnych spoluprác. Ako si Slovensko stojí v procese hudobného zrenia? Máme čo dobiehať, alebo to nie je také zlé?

Vo svete, ktorý vo veľkej miere dnes funguje na internete, je ťažké si zachovať odstup a vidieť sa v kontexte nielen globálnom, ale aj lokálnom. Preto treba povedať, že Slovensko má vzhľadom na svoju veľkosť obrovské množstvo talentovaných ľudí, čoho dôkazom je aj ich pôsobenie v zahraničí, mnohí z nich sú pre nás stále neznámi.

Ak by som mal pomenovať nedostatky, je to hlavne nepružnosť a malá otvorenosť umeleckých škôl voči novým trendom a slabé porozumenie mladej generácii, ktorá takúto otvorenosť a nový prístup od škôl očakáva.

Mal som počas rokov možnosť sledovať systém kultúry v Nórsku, ktoré je nám veľkosťou podobné. Ministerstvo kultúry spraví konkurz pre súbory rôzneho obsadenia, ktoré potom pôsobia v regióne, kde majú plán koncertov a činností so školami. V súčinnosti s inými súbormi pôsobiacimi v susednom regióne pripravujú aj väčšie spoločné projekty, ktoré sa dopĺňajú. Zabezpečenie ako byty či platy sú samozrejmosťou. Potom špičkoví umelci môžu v kľude žiť aj mimo centier a v malých mestách sa stretávajú s kvalitným umením nielen občas, keď niekto zavíta do mesta, ako je to u nás.

Keď sme už pri tom porovnávaní so svetom, ako si spomínate na svoje prvé zahraničné angažmány? Bol to veľký kultúrny šok?

Šťastie je vždy potrebné a vítané pri akejkoľvek činnosti. Môžem povedať, že aj mňa sprevádza počas mojej dráhy muzikanta. V starom režime som nemohol cestovať, zobrali mi pas a povedali, že nie je v záujme ČSSR, aby som ju reprezentoval. To bolo prvé šťastie, keď mi vrátili pas a potom, keď som sa vďaka Petrovi Spišskému stretol so súborom Tragicomedia a začal hrávať s nimi po celom svete.

Najskôr sa vám zakrúti hlava, keď hráte prvýkrát v slávnych sálach, ale keď je to už druhý alebo tretíkrát, vrátite sa postupne na zem a zbadáte, že je rovnako krásne hrať v Muráni v kostole, ako aj  v Jordan Hall v Bostone.

Aké je vaše tajomstvo, že aj po toľkých rokoch hrania je pre vás práca zdrojom energie a nie niečím, čo vás o tú energiu oberá?   

Nemám tu žiadne drevo, kde by som mohol zaklopať že zatiaľ sa mi nestalo, žeby som sa dostal do stavu vyhorenia. Snažím sa udržať hranie v zdravej proporcii s časom na oddych a naberanie novej energie, ktorá je nevyhnutná pri vytváraní nových vecí. Určite je veľmi osožné mať mieru odstupu k sebe a nenechať sa úplne pohltiť vlastným egom, ktoré nás stále láka do nových možností. Ako vraví Donutil v Pelíškach, „Komu tím prospějete?”

Rok 2020 je, eufemisticky povedané, iný. Prinútil nás prehodnotiť priority, mnohých aj kariérne smerovanie. Nechcem sa pýtať, čo vám tento zvláštny čas vzal, skôr ma zaujíma, čo vám dal.

Tieto časy prinášajú každému človeku na Zemi nový rozmer. Samozrejme, spracovanie a zmysel je iba v našich rukách, lebo toto zastavenie a zahľadenie sa do vlastného vnútra je náš vlastný svet, kam nemá prístup žiadna vláda, aj keď by sa veľmi snažila. To, čo nám z týchto čias zostane ako hlboký vnem, bude mať veľkú cenu pri našich ďalších rozhodnutiach.

U mňa počas 4 mesiacov dozrievala silná myšlienka a aj vďaka času na úvahy zakladáme od septembra Academia Solamente Naturali, kde by sme chceli zážitkovou formou otvorených skúšok, rozhovorov a muzicírovania ako pred 300 rokmi pozvať medzi nás študentov a nadšencov starej hudby, a zdieľať s nimi naše skúsenosti.    

 

.

Stroon: Pretvoriť Vivaldiho do dubstepu? Prečo nie!

Stroon: Pretvoriť Vivaldiho do dubstepu? Prečo nie!

Dalibor Kocián, ktorý vystupuje pod aliasom Stroon, už o niekoľko dní vystúpi naživo na festivale Viva Musica!. Čo hovorí známy slovenský inštrumentalista na spojenie „serióznej“ hudby v „civilnejšom“ šate? A ako sa mu vôbec Viva Musica! dostala do života?

Stroon

Dom Albrechtovcov v Bratislave sa vďaka jeho niekdajším obyvateľom stal presláveným miestom hudobných nadšencov, kde sa s obľubou stretávali fanúšikovia kvalitných tónov. Inak to nebude ani 18. augusta, kedy v tamojšej záhrade predstaví Stroon svoj vibrafónovo-elektronický repertoár pretkaný akustickými kompozíciami, solárnymi prelúdiami aj aktuálnou tvorbou. Hudobný zážitok ešte umocní výtvarný expert Jakub Pišek. Netypická kombinácia? Koncept festivalu Viva Musica! je na podobných eklektických spojeniach postavený od úplného začiatku a tvorba Stroona tiež.

Kedy a ako sa vám dostala Viva Musica! do života?

Mne sa Viva Musica! dostala do života už dávnejšie, ale nikdy sa mi, bohužiaľ, nepodarilo ísť na nejaký koncert. Veľakrát som chcel, ako napríklad predvlani na Johna Malkovicha, ale skrátka to nevyšlo. Tie letá bývajú také… rozlietané. Na jeseň sme začali s tímom Mateja Drličku spolupracovať na jednom evente pre firmu, kde aj učím, a tak nejako sa to rozbehlo.

Dali sme hlavy dohromady a začali sme vymýšľať dramaturgiu. Nakoniec to dopadlo tak, že som na danom evente so svojím projektom, ansámblom a skladbou Songs of Concealed Amplitude aj vystúpil. Síce to bol len krátky päťminútový úvod, no bolo to veľmi príjemné. Teším sa, že ma Viva Musica! znovu oslovila a verím, že to nebude jediná tohtoročná spolupráca.

Čo hovoríte na hlavnú myšlienku festivalu – spojenie klasiky s netradičnými miestami a eklektickými presahmi? Pre vás to „spájanie nespojiteľného“ asi nie je nič nové, však?

Ja sa z myšlienky serióznej hudby v civilnejšom šate a z eklektických presahov veľmi teším. Myslím, že Bratislava práve takýto festival potrebuje. Viva Musica! dramaturgicky, vizuálne aj pocitovo je prítomná v hlavnom meste a táto značka mu sedí. Výber miest aj interpretov je príjemne nastavený.

Vždy som mal rád presahy. Už na konzervatóriu v prvom ročníku kompozície som prišiel na koncertný večierok so skladbou pre laptop, klarinet, čelo a husle. Odvtedy to už bolo z mojej strany v rámci štúdia väčšinou tradičnejšie.

 

Stroon

Je nejaký zvuk, ktorý vás ešte dokáže prekvapiť, alebo ste ako multiinštrumentalista zvyknutý už na všetko?

Ten terminus technicus multiinštrumentalista som možno trošku zneužil, lebo je veľa lepších ako som ja. Hrám trochu na klavír, na gitaru, na basu aj na bicie, najlepšie na vibrafón. Skôr ako do nejakého multiinštrumentalizmu sa však v rámci hudby pasujem do multiúčelovosti. Som rád, keď môžem robiť hudbu k obrazu, divadlu, filmu alebo do počítačovej hry či reklamy. To je tá moja flexibilita, ktorá ma láka.

Aby som sa však vrátil k vašej otázke, je to o tom, že tie nástroje už po zvukovej stránke až tak veľmi neobjavujem. Aj keď sa priznám, že ma zvuky dokážu stále očariť. Či už sú to hutné basy traktora, alebo zaujímavé stavenisko. Prípadne nejaké netradičné vtáky alebo ich kombinácia s mestom. Veľké množstvo zvukov ma vie ešte stále fascinovať a istým spôsobom prekvapiť.

Počula som, že skladatelia – a vôbec, ľudia s absolútnym sluchom – sú veľmi hákliví na falošné tóny v bežnom živote. Je to tak? Ako sa chránite pred nevyžiadanou každodennou kakofóniou?

Áno, je to pravda. Ja osobne absolútny sluch nemám, ale stretol som sa s ľuďmi, ktorí ho majú. Musia vedome pracovať s tým, ktorý zvuk ich rozptýli, rozčaruje, alebo naopak fascinuje. Dokonca sa stáva, že to perfektné ladenie je ťažké vôbec niekde započuť. Nikdy to nie je stopercentne dokonalé. Vždy sú tam nejaké odchýlky.

Niektorí ľudia majú preto dokonca problém chodiť na koncerty, či už vážnej, orchestrálnej, komornej alebo populárnej hudby. Vôbec im nezávidím. No zároveň si viem predstaviť, že je to vec, ktorá sa pri vedomej práci dá prehryznúť. Že sa človek s absolútnym sluchom cez to povznesie a povie si, že fajn, aj takáto je hudba. A že je schopný ju vnímať, pretože je prirodzené, keď to neladí na sto percent, ale len na 99,8.

Je pravdou, že absolútny sluch vie byť aj veľkým darom. Vtedy človek ľahšie zharmonizuje niečo, čo počuje, alebo sa mu prirodzenejšie vytvárajú hudobné idey v súvislosti s počutím nejakého náhodného zvuku.

Ľudia z nehudobnej brandže často zabúdajú na remeselnú časť práce skladateľa, obzvlášť ak ide o tvorbu v kolektívnych projektoch, ako je písanie hudby pre divadlo či film. V čom všetkom spočíva tá neumelecká „povinná jazda“ a ako sa vám pracuje na dielach, ktorých podoba nie je výhradne len vo vašich rukách?

Priznám sa, že som skladateľ aj producent. Mám aktuálne rozbehnutých viacero projektov z divadla aj filmu. Jedným je tanečné divadelné predstavenie, ktoré bude mať premiéru v septembri. Na ňom začínam pracovať práve teraz a mám tam voľnú ruku. Baví ma to však aj vtedy, ak ju nemám a je tam režisér alebo režisérka, ktorí si povedia, ako tú hudbu približne vnímajú.

Ako kreatívny človek mám tieto hranice rád. Myslím si, že sú užitočné. Som totiž presvedčený, že neobmedzená sloboda môže byť paradoxne poriadne zväzujúca. Popri spomínaných projektoch sa pripravujem aj na pár eventov a chystám na september nový živý set. Všetky svoje hudobné predstavy musím v týchto prípadoch vtesnať do potrieb, žiadostí a očakávaní klientov a potenciálnych divákov.

Čo sa týka toho live-setu, pôjde o zhruba 45 minút, kam by som rád zaradil len svoj nový album. Je pritom dôležité, aby som udržal divácku pozornosť a aby to bolo po celý čas zaujímavé. Práca s ľuďmi ma v tomto kontexte skutočne veľmi baví. Či už ide o divadlo, film alebo reklamu.

A kompromisy, ktoré musím urobiť, sú práve tým zaujímavým aspektom. Je kľúčové, aby sa obe strany pochopili. Aby ľudia nežiadali od interpreta niečo iné, ako robil doteraz, no zároveň platí, že zmena je život.

Aj mne sa stalo, že som na jeden špeciálny event pripravil niečo nové, čo som dovtedy nikdy nerobil a čo mi možno bolo aj chvíľku proti srsti. Opýtal som sa sám seba, či som schopný remeselne to realizovať, teda pretvoriť Vivaldiho do dubstepu, a keď som si na to odpovedal kladne, skúsil som to. Snáď sa to podarilo. Ale bola to výzva!

Hudobné vystúpenie Stroona si môžete naživo vypočuť už 18. augusta o 20:00 v záhrade Domu Albrechtovcov na Kapitulskej ulici v Bratislave.  Vstupenky na koncert ponúka sieť Ticketportal.