Týka sa to výsostne nás, Slovákov a Čechov? Neviem to posúdiť, keďže inde kultúrne podujatia toľko nenavštevujem. U nás je to už ale taká klasika. Či som v divadle, či na koncerte, história sa vždy opakuje…

Naposledy som tomu bola svedkom na úžasnom podujatí The World of Hans Zimmer. Tohto muža a jeho hudbu milujem. Je to pre mňa žijúca legenda a neskutočne obdivujem jeho aj všetkých jeho spolupracovníkov, hudobníkov… V Bratislave vystúpil zatiaľ dvakrát, na oboch koncertoch som bola, a tak som si nemohla nechať ujsť ani tretie podujatie pod jeho taktovkou.

Bolo to nádherné. Zimným štadiónom Ondreja Nepelu sa rozozneli tie najkrajšie filmové melódie v podaní symfonického orchestra s desiatkami talentovaných hudobníkov z rôznych kútov sveta. Jednoducho krásny kultúrny zážitok.

O kultúre však nebolo možno hovoriť v momente, keď sa po poslednej pesničke orchester začal pred publikom ďakovne klaňať. Od väčšiny divákov si právom vyslúžili standing ovation. Žiaľ, vtedy prišiel na rad aj ten trápny moment, keď hŕstka neúctivých divákov začala zo štadióna odchádzať.

Dreli sa pred v stoji tlieskajúcimi divákmi čo najrýchlejšie k východu. Verím, že niektorí z nich mali pádny dôvod, prečo odísť predčasne. Myslím však, že väčšina z nich to robila z čisto egoistických dôvodov, ktorými zvyčajne sú: „Poďme rýchlo, kým nie sú obsadené všetky wécka.“, „Poďme do šatne, kým tam nie je veľa ľudí.“, „Poďme rýchlo, lebo za chvíľu si už nebudeme vedieť zohnať taxík.“

Ľudia, prosím, nerobme to. Je to nevhodné. Počas toho, ako celý orchester stál na pódiu, klaňal sa a tešil potlesku, cezo mňa prekročilo asi 6 ľudí. Dvaja z nich mi stúpili na nohu. Hanbila som sa za nich. Veľmi.

A napokon, viete čo? Tá pieseň, po ktorej odišli ešte nebola posledná. Krátko po tom, čo viacerí diváci opustili svoje miesta, orchester zahral prídavok. Bol to soundtrack k filmu Piráti z Karibiku😊.

Myslím, že by si ho boli radi vypočuli aj tí, čo už vonku volali taxík. Snáď sa teda do budúcna poučia a neodídu, kým účinkujúci ešte stoja pred nimi na pódiu…