Rado Rančík: Keď sa obzriem za svojou kariérou, život profi-športovca bol skvelý

1. februára 2020

Comments

Dobrý deň prajem priaznivcom športu a najnovšie aj fanúšikom môjho blogu, do ktorého budem prispievať. Spočiatku som nevedel, ako sa uviesť na tomto portáli, s akou témou začať.  No našepkali mi tému: „Aký je vlastne ten život basketbalistu ?“

Hmm, túto otázku som dostal počas svojho kariérneho života mnohokrát a úprimne, nikdy som na ňu nevedel dať jasnú odpoveď. Myslím si však, že v športovej kariére je to podobné ako v bežnom živote. Koľko ľudí, toľko pohľadov na život. A to isté platí aj pre športovca. Jeden povie super a druhý zas taký spokojný nebude. No ani jeden z nich neklame. U mňa to bolo vždy podobne. Mal som sezóny, kde som sa cítil skvele a sezóny, kde som nebol až tak spokojný. No teraz s odstupom času, keď sa obzriem za svojou kariérou, spokojne môžem povedať, že ten život profi-športovca bol skvelý. Polovicu svojho života som robil to, čo som nadovšetko miloval a živil som sa svojím hobby.

Ako sa pripraviť na sezónu

Na prvý pohľad to znie super. Živiť sa niečím čo mi je záľubou, no predsa len, je to také jednoduché? Ak by to bolo tak by to mohol robiť asi každý.  A myslím, že to aj pre iné profesie. Ja si nedovolím tvrdiť, že by som vedel robiť iné náročné práce ako napríklad doktora, alebo právnika, či stavbára. Áno, všetko sa dá naučiť no bez tvrdej práce to nejde. Možno sa to nezdá, ale šport je naozaj tvrdý koníček. U mňa začínala sezóna asi tak 2-3 týždne po skončení tej poslednej. To znamená, že som sa začal pripravovať 6-8 týždňov pred začiatkom tímovej prípravy. Ako? Keď som mal 23 rokov,  spoznal som sa s človekom, ktorý mi zmenil pohľad na profesionálny šport. Možno ho poznáte aj vy, je to fantastický tréner a motivátor na televíznych obrazovkách v  reality show Extrémne Premeny. Reč je o mojom priateľovi a človekovi, ktorému vďačím za veľa, Marošovi Molnárovi a.k.a. GRCO. On ma zasvätil do „prípravy na prípravu“. Vysvetlil mi prečo je dôležité začať skoro, že je potrebné pripraviť všetky šľachy a svaly na to, aby vydržali tvrdo pracovať počas celej sezóny.

Naša príprava sa skladala z dvoj a niekedy až 3-fázových tréningov. Tie trojfázové prípravné kempy neboli vôbec sranda. Budíček sme mali veľakrát ešte za tmy. Ráno začalo rozcvičkou spojenou s behom, strečingom a výdatnými raňajkami, po ktorých nasledovala krátka pauza  a dopoludnie skončilo tréningom v posilňovni.  Obed spojený s popoludňajším odpočinkom nám dodal sily potrebné na večerný kondičný tréning, ktorý bol zameraný na plyometriu, rýchlosť, silu a výbušnosť. Po večeri sme išli veľmi skoro spať, pretože dostatok spánku bol potrebný na zvládnutie ďalších dní. Poviem Vám, tieto 7 až 10 dňové kempy neboli vôbec jednoduché, ale po nástupe  do tímovej prípravy som sa cítil fakt super. Bol som v dobrej kondícii a moja basketbalová forma sa dostavila veľmi rýchlo. A dnes môžem  povedať, že 13 rokov tejto prípravy mi pomohlo ukončiť kariéru v 38 rokoch bez zranenia a vážneho zdravotného problému.  

Stáť pri sebe, to je základ úspechu

Je mi však jasné, že nechcete aby som Vás poučoval o tom, ako dosiahnuť niečo čo chcete tvrdou prácou, ale skôr Vás zaujíma aký bol život mimo basketbalu. Asi nebudete veľmi nadšení, keď poviem, že život športovca vie byť celkom banálny,  ťažký a miestami nezáživný. Ako to myslím? Väčšinu dňa strávia športovci na tréningu a toho voľna v porovnaní z bežným človekom nie je veľa. Všetok ten výdaj  energie sa dá totiž nabrať len oddychom.  Takže my športovci veľa, naozaj veľa voľného času trávime polihovaním na pohovke pred televízorom alebo čítaním kníh, či s rodinou. Zdá sa, že času medzi zápasmi je relatívne dosť, no ak sa pozrieme na celkovú sezónu, tak to nie je až tak veľa. Predstavte si, že z desať mesiacov päť precestujete. To sa mne stávalo pravidelne 7 sezón za sebou. Či som bol v českom Nymburku, tureckom Galatasaray, talianskom Trevise, alebo ukrainskom Mariupole, kde sme hrali naraz európsky pohár, domácu súťaž spojenú s ruskou ligou a ešte aj pohárom. Takto sa hralo 90 a viac zápasov za sezónu. Ak si to rozpočítame na 10 mesiacov, tak vychádza, že sa hralo každé 2-3 dni. Čiže mesačne sme mali tak 3 dni voľna. Pridajte  k tomu množstvo nalietaných kilometrov, presunov do hotelov a do hál a zistíte aké náročné to naozaj bolo. Žil som ako kočovník. Taška vždy zbalená na novú cestu a dobrodružstvo. Áno, nebola to vždy len práca. Bol aj čas aby sme si pozreli mesto v ktorom sme hrali. Precestoval som celú Európu a časť Ázie a videl som mnohé krásne mestá, niekedy len spoza okna autobusu 😊,  ale predsa len, bol som tam.  Po výhre sa cestovalo s dobrou náladou, po prehre bola nálada chmúrna,  no zakaždým sme si našli s chalanmi spôsob ako vylepšiť jeden druhému náladu. Zoberte si že chalani v tíme boli v podstate moja rodina. Trávil som s nimi viac času ako s mojou vlastnou rodinou. Boli to moji bratia, za ktorých som bojoval na ihrisku, s ktorými som zdieľal radosť, frustráciu či hnev. Stávalo sa aj, že náš temperament vzplanul vo fyzický konflikt, no vždy sme sa potom vedeli objať, vyjasniť si to a posunúť sa ďalej. Chémia medzi spoluhráčmi, to je podľa mňa základ úspechu. V niektorých tímoch sa to podarilo fantasticky a v iných zasa nie úplne. No vždy som stál po boku svojich bratov a bojoval za nich, aj keď nie vždy mali pravdu – to je základný kameň dôvery a energie na úspech.

Chýba mi to

Dnes sa spätne sa pozerám na čas strávený v šatni so spoluhráčmi a na čas prebehaný na palubovkách hál rôznych miest a krajín, ako na čas ktorý bol fantastický. A veruže mi chýba tá energia mojich“ bratov“. Chýbajú mi aj vtipné situácie počas sezóny, no asi najviac mi chýba adrenalín, ktorý som mal, keď sa lámal v zápase chlieb a videl som odhodlanie nášho tímu zvíťaziť. Moment keď dvihnete s úspechom nad hlavu ruky a môžete sa tešiť z víťazstva sa nedá opísať. Je to nádherný pocit, ktorý by som prial každému, popri ďalších skvelých zážitkoch, ktoré opíšem v ďalšej časti.

Do tej doby Vám prajem, aby ste dvihli hlavu hore ak sa Vám nedarí, a ak sa Vám darí, buďte pokorní.

 

Súvisiace príspevky

Attila Végh: Keď netrénujem denne, cítim sa zle

Attila Végh: Keď netrénujem denne, cítim sa zle

Vedeli to už v starom Ríme. Ľudí privádzajú do varu bojové hry. Zápas medzi slovenskou a českou MMA hviezdou bude sa zapíše do histórie ako jeden z najúspešnejších eventov v pražskej O2 aréne. Organizátori pre viac ako 20-tisíc divákov pripravili celodenná show.„O...

0 Comments

0 Comments