Ak práve nepatríte k zberateľom vstupeniek, je to pre vás zrejme len brána k zážitkom, papier na vyhodenie alebo elektronický dokument na vymazanie. Čo tak pozrieť sa na lístok z trochu iného uhla pohľadu? Aká bola jeho cesta od hlinených žetónov cez kostené medailóny až po e-ticket?

Od zorganizovaných Rimanov k chaotickým Britom

Asi vás neprekvapí, že prvé vstupenky si ľudia vymieňali na divadelných podujatiach. V antike to bola jedna z najrozšírenejších kultúrneho vyžitia. Už starovekí Rimania pred vstupom do arény obdržali žetóny z hliny približnej veľkosti centu a s vygravírovaným miestom na sedenie.

Čo mali Rimania dávno podchytené, potrebovali Briti ešte len objaviť. So sedením v londýnskych divadlách v polovici osemnásteho storočia to bol totiž chaos nad chaos. Nejedna rodina zbytočne márnila hodiny úpravou imidžu a cestovaním kočom na predstavenie, ktoré si napokon nepozrela. Pri vchodových dverách divadla bolo síce možné zaplatiť za vstup, ale žiaden lístok ste nedostali a počet ľudí sa kontroloval len odoka, takže garancia miesta na sedenie bola nulová. O bezpečnosti podujatia, ktoré nazerá na kapacitu priestoru skôr intuitívne ako logicky, ani nehovoriac!

Menšia ticketingová revolúcia prebehla v roku 1755, keď britským divadelným manažérom napadlo vydávať takzvané šeky, čo boli predplatené lístky na konkrétne predstavenia. Vďaka tomuto systému konečne vedeli producenti zmapovať, koľko ľudí majú v sále, aj koľko peňazí im predaj lístkov vynesie.

Lístky z kostí aj v tvare bejzbalky

A ozaj, píšeme síce o šekoch, čo bolo ich oficiálne označenie, ale pre lepšiu predstavu treba dodať, že tvarovo mali bližšie k minciam. Najčastejšie sa vyrábali z bronzu, prípadne z ešte ekonomickejšej mosadze. Keď sa v opere zaviedli abonentky pre stálych patrónov, medailóny kruhového či oválneho tvaru boli vyhotovované zo zvieracích kostí pre dobrú tvrdosť a odolnosť materiálu.

Pýtate sa, kde je papier? Ten sa v ticketingu začal používať relatívne neskoro, na prelome osemnásteho a devätnásteho storočia. A veľmi rýchlo sa stal sám o sebe reklamnou plochou, na ktorej kreatívni grafickí dizajnéri predvádzali svoj talent.

Nezvyčajnými papierovými vstupenkami sa preslávili predovšetkým športové podujatia v USA. Bejzbal, ktorý je v zámorí populárny ako u nás hokej (ak nie ešte viac), má na konte pár skutočne invenčných kúskov. Kto dnes vlastní vstupenky na hru zo štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia, spokojne si mädlí ruky, pretože majú mastnú zberateľskú hodnotu. Tlačili ich v tvare bejzbalovej loptičky či rukavice nahadzovača.

Aj lístky na hudobné koncerty či festivaly šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov sú pre zberateľov niečím podobným ako zlatý tiket Willieho Wonku. Nie sú len záležitosťou nostalgie, ale reálnou investíciou, ktorej hodnota sa v zberateľskom svete môže vyšplhať na šesťciferné sumy.

Internet ako game changer

Model predaja lístkov cez distribučné siete, teda už pripomínajúci ten súčasný, sa začal vo svete využívať koncom osemdesiatych rokov. Ľuďom to značne uľahčilo lov zážitkov, no stále ešte boli limitovaní návštevou predajného miesta.
Až z príchodom internetu sa systém ticketingu definoval úplne nanovo. Dnes stačí pár klikov a vstupenku máte vo vrecku… či, aby sme boli historicky presnejší, v smartfóne. Virtualizácia značne zjednodušila získavanie vstupeniek, lenže priniesla tiež nový problém. Falzifikáty.

O tom, ako odhaliť falošné vstupenky a nenaletieť špekulantom, napíšeme zas niekedy nabudúce. Zatiaľ aspoň jedna rada nad zlato – kupujte vstupenky výhradne na mieste, ktoré vám garantuje ich pravosť. A fakt, že tento článok čítate na blogu Ticketportal.sk je dobrým znamením, že už ste také miesto objavili.