Huslista Miloš Valent: V Muráni sa hrá rovnako krásne ako v Bostone

Huslista Miloš Valent: V Muráni sa hrá rovnako krásne ako v Bostone

Čo je stará hudba? Hit minulého týždňa? Vlaňajšieho leta? 60. roky? Keby ste túto otázku položili Milošovi Valentovi (59), svetoznámemu huslistovi a zakladateľovi súboru pre starú hudbu Solamente Naturali, pozve vás na oveľa dlhšiu cestu časom, odkrývať zabudnutý šarm 300-ročných tónov.

M. Valent

Hudobné umenie Miloša Valenta a členov Solamente Naturali si môžete naživo vychutnať už 21. augusta o 20:00 v priestoroch bratislavského Dómu sv. Martina, kde budú sprevádzať oratóriom Querela pacis od skladateľa Vladimíra Godára. Lístky na toto a ďalšie podujatia v rámci festivalu Viva Musica! nájdete v sieti Ticketportal

 

Kedy ste po prvýkrát začali vnímať silu hudby, ako prostriedku, ktorý dokáže vytrhávať dušu z pragmatického sveta a povznášať ju?

Hudba vstúpila do môjho života v detstve, keď  mama kúpila husle a prihlásila ma do ľudovej školy umenia, no ak sa pýtate na duševné zážitky, začiatok nájdem v čase, keď som ako 10-ročný sedel pri gramofóne a počúval dookola Mozartove Requiem a všetky husľové koncerty s Davidom Oistrachom.

Je pre hudobníka dôležité vzdelanie, alebo je vo vašej brandži priestor aj pre „samorasty“, u ktorých talent a nadšenie preváži nad medzerami v histórii hudby?

Myslím si, že ako vo všetkých veciach, aj tu je veľmi cenná rovnováha. Keď ma začala fascinovať stará hudba vďaka Petrovi Zajíčkovi, ktorý ma priviedol do čarovného domu Hansiho Albrechta, cítil som, že ak chcem hlbšie porozumieť hudbe spred 300 rokov, musím sa prehrabať dostupnými informáciami z tých čias. No po rokoch som zase pocítil, že len znalosti mi nepomôžu, pretože ich musím prehnať cez môj krvný obeh a intuíciu, tie máme každý z nás originálne.

Boli ste na „výške“ vzorný študent, či nastali aj chvíle rebélie, kedy vás viac zlákala diskotéková hudba osemdesiatych rokov než cvičenie na husliach?

Na VŠMU som prešiel rôznymi pádmi a apatiami, z ktorých ma vytiahol Bohdan Warchal a prevzal ma v tomto stave v druhom ročníku, no bez pomoci Cyrila Dianovského by som to asi nedokázal. Vtiahol ma do sveta hudby, ktorý si priniesol zo štúdia v Moskve, kde sa stretol s dnes už legendami ako S.Richter, D.Oistrach, L.Kogan a H.Neugauz. A rebélia sa začala, keď som si natiahol črevové struny na husle a začal sa dívať na starú hudbu ináč, ako môj profesor Warchal.

Je pre špecialistu na starú hudbu dôležité sledovať súčasné hudobné trendy?

Na hudbu sa pozerám skôr ako na celok, myslím, že kategórie budú v budúcnosti ustupovať. Vidíme to dnes veľmi jasne na projektoch, kde sa prelínajú žánre a dokonca prepájajú s inými druhmi umenia. Veľkú službu klasickej hudbe spravili outdoor koncerty. Tým, že sa tzv. vážna hudba dostala von z koncertných sál a môžu ju naozaj počúvať tisíce ľudí, ktorí mohli mať voči nej určité kultúrne predsudky.

Práve ste opísali koncept Viva Musica!, festivalu, ktorý už 16 rokov robí službu klasickej hudbe a podsúva ju divákom v neformálnom prostredí a s nekonvenčnými umeleckými presahmi. Divácka základňa z roka na rok narastá, čo myslíte, čím to je?

Vôbec sa tomu nedivím. Viva Musica! má v posledných rokoch svojou štruktúrou svetové parametre, pretože prináša v žánroch nové trendy a interpretov, ktorí sú v nich výnimoční. A to je pre širšiu verejnosť veľmi zaujímavé. V každom ročníku prinesú aj mnohé netradičné formy, kde sa dajú hrať koncerty, doslova oživujú hudbou miesta doposiaľ pre ľudí neznáme.

Aktuálny ročník bude špecifický čisto slovenským zložením účinkujúcich. Tešíte sa?   

Bude to sviatok. Koncerty sú v týchto časoch pre nás vzácnosťou, sme oddýchnutí a nadšení hrať. Keď si pozerám program, je to prehliadka nášho interpretačného umenia vo všetkých smeroch. Pre usporiadateľov je to ale zároveň test, či domáci známi interpreti pritiahni toľko pozornosti a divákov ako zahraniční umelci, aj keď vo veľa prípadoch u nás neznámi.

 

Vaša kariéra je medzinárodná a plná prestížnych spoluprác. Ako si Slovensko stojí v procese hudobného zrenia? Máme čo dobiehať, alebo to nie je také zlé?

Vo svete, ktorý vo veľkej miere dnes funguje na internete, je ťažké si zachovať odstup a vidieť sa v kontexte nielen globálnom, ale aj lokálnom. Preto treba povedať, že Slovensko má vzhľadom na svoju veľkosť obrovské množstvo talentovaných ľudí, čoho dôkazom je aj ich pôsobenie v zahraničí, mnohí z nich sú pre nás stále neznámi.

Ak by som mal pomenovať nedostatky, je to hlavne nepružnosť a malá otvorenosť umeleckých škôl voči novým trendom a slabé porozumenie mladej generácii, ktorá takúto otvorenosť a nový prístup od škôl očakáva.

Mal som počas rokov možnosť sledovať systém kultúry v Nórsku, ktoré je nám veľkosťou podobné. Ministerstvo kultúry spraví konkurz pre súbory rôzneho obsadenia, ktoré potom pôsobia v regióne, kde majú plán koncertov a činností so školami. V súčinnosti s inými súbormi pôsobiacimi v susednom regióne pripravujú aj väčšie spoločné projekty, ktoré sa dopĺňajú. Zabezpečenie ako byty či platy sú samozrejmosťou. Potom špičkoví umelci môžu v kľude žiť aj mimo centier a v malých mestách sa stretávajú s kvalitným umením nielen občas, keď niekto zavíta do mesta, ako je to u nás.

Keď sme už pri tom porovnávaní so svetom, ako si spomínate na svoje prvé zahraničné angažmány? Bol to veľký kultúrny šok?

Šťastie je vždy potrebné a vítané pri akejkoľvek činnosti. Môžem povedať, že aj mňa sprevádza počas mojej dráhy muzikanta. V starom režime som nemohol cestovať, zobrali mi pas a povedali, že nie je v záujme ČSSR, aby som ju reprezentoval. To bolo prvé šťastie, keď mi vrátili pas a potom, keď som sa vďaka Petrovi Spišskému stretol so súborom Tragicomedia a začal hrávať s nimi po celom svete.

Najskôr sa vám zakrúti hlava, keď hráte prvýkrát v slávnych sálach, ale keď je to už druhý alebo tretíkrát, vrátite sa postupne na zem a zbadáte, že je rovnako krásne hrať v Muráni v kostole, ako aj  v Jordan Hall v Bostone.

Aké je vaše tajomstvo, že aj po toľkých rokoch hrania je pre vás práca zdrojom energie a nie niečím, čo vás o tú energiu oberá?   

Nemám tu žiadne drevo, kde by som mohol zaklopať že zatiaľ sa mi nestalo, žeby som sa dostal do stavu vyhorenia. Snažím sa udržať hranie v zdravej proporcii s časom na oddych a naberanie novej energie, ktorá je nevyhnutná pri vytváraní nových vecí. Určite je veľmi osožné mať mieru odstupu k sebe a nenechať sa úplne pohltiť vlastným egom, ktoré nás stále láka do nových možností. Ako vraví Donutil v Pelíškach, „Komu tím prospějete?”

Rok 2020 je, eufemisticky povedané, iný. Prinútil nás prehodnotiť priority, mnohých aj kariérne smerovanie. Nechcem sa pýtať, čo vám tento zvláštny čas vzal, skôr ma zaujíma, čo vám dal.

Tieto časy prinášajú každému človeku na Zemi nový rozmer. Samozrejme, spracovanie a zmysel je iba v našich rukách, lebo toto zastavenie a zahľadenie sa do vlastného vnútra je náš vlastný svet, kam nemá prístup žiadna vláda, aj keď by sa veľmi snažila. To, čo nám z týchto čias zostane ako hlboký vnem, bude mať veľkú cenu pri našich ďalších rozhodnutiach.

U mňa počas 4 mesiacov dozrievala silná myšlienka a aj vďaka času na úvahy zakladáme od septembra Academia Solamente Naturali, kde by sme chceli zážitkovou formou otvorených skúšok, rozhovorov a muzicírovania ako pred 300 rokmi pozvať medzi nás študentov a nadšencov starej hudby, a zdieľať s nimi naše skúsenosti.    

 

.

Stroon: Pretvoriť Vivaldiho do dubstepu? Prečo nie!

Stroon: Pretvoriť Vivaldiho do dubstepu? Prečo nie!

Dalibor Kocián, ktorý vystupuje pod aliasom Stroon, už o niekoľko dní vystúpi naživo na festivale Viva Musica!. Čo hovorí známy slovenský inštrumentalista na spojenie „serióznej“ hudby v „civilnejšom“ šate? A ako sa mu vôbec Viva Musica! dostala do života?

Stroon

Dom Albrechtovcov v Bratislave sa vďaka jeho niekdajším obyvateľom stal presláveným miestom hudobných nadšencov, kde sa s obľubou stretávali fanúšikovia kvalitných tónov. Inak to nebude ani 18. augusta, kedy v tamojšej záhrade predstaví Stroon svoj vibrafónovo-elektronický repertoár pretkaný akustickými kompozíciami, solárnymi prelúdiami aj aktuálnou tvorbou. Hudobný zážitok ešte umocní výtvarný expert Jakub Pišek. Netypická kombinácia? Koncept festivalu Viva Musica! je na podobných eklektických spojeniach postavený od úplného začiatku a tvorba Stroona tiež.

Kedy a ako sa vám dostala Viva Musica! do života?

Mne sa Viva Musica! dostala do života už dávnejšie, ale nikdy sa mi, bohužiaľ, nepodarilo ísť na nejaký koncert. Veľakrát som chcel, ako napríklad predvlani na Johna Malkovicha, ale skrátka to nevyšlo. Tie letá bývajú také… rozlietané. Na jeseň sme začali s tímom Mateja Drličku spolupracovať na jednom evente pre firmu, kde aj učím, a tak nejako sa to rozbehlo.

Dali sme hlavy dohromady a začali sme vymýšľať dramaturgiu. Nakoniec to dopadlo tak, že som na danom evente so svojím projektom, ansámblom a skladbou Songs of Concealed Amplitude aj vystúpil. Síce to bol len krátky päťminútový úvod, no bolo to veľmi príjemné. Teším sa, že ma Viva Musica! znovu oslovila a verím, že to nebude jediná tohtoročná spolupráca.

Čo hovoríte na hlavnú myšlienku festivalu – spojenie klasiky s netradičnými miestami a eklektickými presahmi? Pre vás to „spájanie nespojiteľného“ asi nie je nič nové, však?

Ja sa z myšlienky serióznej hudby v civilnejšom šate a z eklektických presahov veľmi teším. Myslím, že Bratislava práve takýto festival potrebuje. Viva Musica! dramaturgicky, vizuálne aj pocitovo je prítomná v hlavnom meste a táto značka mu sedí. Výber miest aj interpretov je príjemne nastavený.

Vždy som mal rád presahy. Už na konzervatóriu v prvom ročníku kompozície som prišiel na koncertný večierok so skladbou pre laptop, klarinet, čelo a husle. Odvtedy to už bolo z mojej strany v rámci štúdia väčšinou tradičnejšie.

 

Stroon

Je nejaký zvuk, ktorý vás ešte dokáže prekvapiť, alebo ste ako multiinštrumentalista zvyknutý už na všetko?

Ten terminus technicus multiinštrumentalista som možno trošku zneužil, lebo je veľa lepších ako som ja. Hrám trochu na klavír, na gitaru, na basu aj na bicie, najlepšie na vibrafón. Skôr ako do nejakého multiinštrumentalizmu sa však v rámci hudby pasujem do multiúčelovosti. Som rád, keď môžem robiť hudbu k obrazu, divadlu, filmu alebo do počítačovej hry či reklamy. To je tá moja flexibilita, ktorá ma láka.

Aby som sa však vrátil k vašej otázke, je to o tom, že tie nástroje už po zvukovej stránke až tak veľmi neobjavujem. Aj keď sa priznám, že ma zvuky dokážu stále očariť. Či už sú to hutné basy traktora, alebo zaujímavé stavenisko. Prípadne nejaké netradičné vtáky alebo ich kombinácia s mestom. Veľké množstvo zvukov ma vie ešte stále fascinovať a istým spôsobom prekvapiť.

Počula som, že skladatelia – a vôbec, ľudia s absolútnym sluchom – sú veľmi hákliví na falošné tóny v bežnom živote. Je to tak? Ako sa chránite pred nevyžiadanou každodennou kakofóniou?

Áno, je to pravda. Ja osobne absolútny sluch nemám, ale stretol som sa s ľuďmi, ktorí ho majú. Musia vedome pracovať s tým, ktorý zvuk ich rozptýli, rozčaruje, alebo naopak fascinuje. Dokonca sa stáva, že to perfektné ladenie je ťažké vôbec niekde započuť. Nikdy to nie je stopercentne dokonalé. Vždy sú tam nejaké odchýlky.

Niektorí ľudia majú preto dokonca problém chodiť na koncerty, či už vážnej, orchestrálnej, komornej alebo populárnej hudby. Vôbec im nezávidím. No zároveň si viem predstaviť, že je to vec, ktorá sa pri vedomej práci dá prehryznúť. Že sa človek s absolútnym sluchom cez to povznesie a povie si, že fajn, aj takáto je hudba. A že je schopný ju vnímať, pretože je prirodzené, keď to neladí na sto percent, ale len na 99,8.

Je pravdou, že absolútny sluch vie byť aj veľkým darom. Vtedy človek ľahšie zharmonizuje niečo, čo počuje, alebo sa mu prirodzenejšie vytvárajú hudobné idey v súvislosti s počutím nejakého náhodného zvuku.

Ľudia z nehudobnej brandže často zabúdajú na remeselnú časť práce skladateľa, obzvlášť ak ide o tvorbu v kolektívnych projektoch, ako je písanie hudby pre divadlo či film. V čom všetkom spočíva tá neumelecká „povinná jazda“ a ako sa vám pracuje na dielach, ktorých podoba nie je výhradne len vo vašich rukách?

Priznám sa, že som skladateľ aj producent. Mám aktuálne rozbehnutých viacero projektov z divadla aj filmu. Jedným je tanečné divadelné predstavenie, ktoré bude mať premiéru v septembri. Na ňom začínam pracovať práve teraz a mám tam voľnú ruku. Baví ma to však aj vtedy, ak ju nemám a je tam režisér alebo režisérka, ktorí si povedia, ako tú hudbu približne vnímajú.

Ako kreatívny človek mám tieto hranice rád. Myslím si, že sú užitočné. Som totiž presvedčený, že neobmedzená sloboda môže byť paradoxne poriadne zväzujúca. Popri spomínaných projektoch sa pripravujem aj na pár eventov a chystám na september nový živý set. Všetky svoje hudobné predstavy musím v týchto prípadoch vtesnať do potrieb, žiadostí a očakávaní klientov a potenciálnych divákov.

Čo sa týka toho live-setu, pôjde o zhruba 45 minút, kam by som rád zaradil len svoj nový album. Je pritom dôležité, aby som udržal divácku pozornosť a aby to bolo po celý čas zaujímavé. Práca s ľuďmi ma v tomto kontexte skutočne veľmi baví. Či už ide o divadlo, film alebo reklamu.

A kompromisy, ktoré musím urobiť, sú práve tým zaujímavým aspektom. Je kľúčové, aby sa obe strany pochopili. Aby ľudia nežiadali od interpreta niečo iné, ako robil doteraz, no zároveň platí, že zmena je život.

Aj mne sa stalo, že som na jeden špeciálny event pripravil niečo nové, čo som dovtedy nikdy nerobil a čo mi možno bolo aj chvíľku proti srsti. Opýtal som sa sám seba, či som schopný remeselne to realizovať, teda pretvoriť Vivaldiho do dubstepu, a keď som si na to odpovedal kladne, skúsil som to. Snáď sa to podarilo. Ale bola to výzva!

Hudobné vystúpenie Stroona si môžete naživo vypočuť už 18. augusta o 20:00 v záhrade Domu Albrechtovcov na Kapitulskej ulici v Bratislave.  Vstupenky na koncert ponúka sieť Ticketportal.

Ľubica Čekovská: Pot umelcov je neviditeľný

Ľubica Čekovská: Pot umelcov je neviditeľný

So skladateľkou Ľubicou Čekovskou (45) sme sa zhovárali po jej rannom behu a ten celkom príznačne udáva tempo celému jej letu – žiadne prázdniny s vyloženými nohami, ale hneď dva krásne hudobné projekty, ktoré pobežia napriek korone.

Na 16. ročníku festivalu Viva Musica! vystúpi Ľubica Čekovská s autobiografickým Portrétom, prierezom vlastnej žánrovo pestrej tvorby, a ešte predtým uvedie v susednom Rakúsku svoju novú operu, Impresario Dotcom, skomponovanú na objednávku prestížneho festivalu Bregenzer Festspiele.

Odpustite laickú otázku na úvod, ale… ako sa komponuje opera?

Opera je ako niekoľkoposchodový dom, pri ktorom treba najprv dobre vykopať základy a potom ho postaviť. Možno to bude smiešna paralela, ale ten pot je tam naozaj citeľný, rovnako ako veľké množstvo kolektívnej práce. Skôr, ako sa vôbec opera napíše, sa najprv musí vyhľadať správny titul, treba nájsť libretistu a jazyk, v ktorom sa napíše… V tomto prípade bolo treba načrieť do talianskych vôd, keďže je to voľne spracovaný príbeh na motívy Goldoniho Impresária zo Smyrny.

Je to náročný a dlhý proces. Pár rokov sme sa stretávali s Laurou Olivi,  režisérkou Elisabeth Stöppler a s dramaturgom Olafom Schmidtom a tvorili sme. Rozoberali sme, ako to bude vyzerať a na čom bude celý príbeh postavený.

Riešiť premiéru opery uprostred súčasného chaosu musí byť zvláštny zážitok. Bolo treba robiť aj kompromisy?

Opera mala mať premiéru 23. júla, no koronavírus nás všetkých zastavil a naučil nás byť ešte viac trpezlivými. Mysleli sme si, že sa nakoniec nič neudeje, keď tu zrazu prišli Rakúšania s tým, že by ju chceli predsa len uviesť. A že dokonca by mala byť aj na otváracom ceremoniáli vo Festspielhause. Ten má okolo 1 500 miest, čo je úžasné, lebo aj napriek rozostupom stále pojme veľa ľudí. Ďalším kompromisom je, že sme ju s mojím tímom museli trošku skrátiť. Pôvodne mala 134 minút, no pre reštrikcie nemôže byť žiadna pauza. Tak sme z toho urobili 90 minút.

Kreatívna práca je veľmi osobný, ba až intímny proces. Keď však komponujete operu alebo tvoríte hudbu k divadlu či k filmu, ste „len“ kolieskom v súkolí. Ani ten niekoľkoposchodový dom predsa nepostaví jeden pár rúk. Ako zvládate rozkol medzi vlastnými tvorivými predstavami a širšou dramaturgickou víziou, ktorá je výsledkom predstavy iných ľudí?

V modernej súčasnej hudbe a konkrétne aj teraz pri tej mojej opere mám voľné pole pôsobnosti. Idem vlastne do príbehu, no hudobne si ho inscenujem a tvorím tak, ako to chcem naozaj len ja sama. Baví ma aj posúvať harmóniu a rytmus. Nie je to hudba, ktorá je na prvé počutie úplne ľúbivá, ale vytvorila som si svoj vlastný hudobný jazyk, softvér, ktorý ma baví. Vnímam to ako moje hudobné 3D, kde sa skutočne cítim dobre. Čo si napíšem, to tam bude.

S divadelnou a filmovou hudbou je to celkom iné. Tam máte vždy režiséra, s ktorým treba komunikovať, či daná hudba vyhovuje jeho koncepcii. Tvorca nemá až takú autonómnosť. Stále je to však veľmi kreatívna a remeselná práca. Moja hudba vo filme či divadle je konvenčnejšia, no nie je vždy len pekná, romantická a páčivá. Podobá sa životu, ktorý má tiež také i onaké stránky.

Čo ste si ako umelkyňa odniesli z tohtoročnej jari, ktorá bola všetko, len nie páčivá?

Je to o tom počúvaní. Človek má často pocit, že počúva, ale aj tak nepočuje všetko. Korona bola pre mňa špeciálna v tom, že ma ako mamu spomalila a prinútila ma tak nejako sa ujednotiť, upratať a vytriediť nielen skrine, ale aj myšlienky. Že sa budem sústrediť len na jednu vec a nebudem si do hlavy zanášať niečo, čo tam nepatrí. Skúsme sa stíšiť a koncentrovať. Menej rozprávať, viac počúvať.

Môže aj „zlá“ hudba inšpirovať?

Ťažko sa, samozrejme, hodnotí a mnohí by so mnou asi aj polemizovali, že čo je tá zlá a čo zasa tá dobrá hudba. Zábavný priemysel je ohromný a aj ja sa snažím k tým všetkým výdobytkom a všelijakým hrám, čo majú aj moje decká, pristupovať prísne. Sledujem, aká katastrofálna, priam plastická hudba je dnes v móde a poviem im svoj názor. Snažím sa im podsúvať hudbu, ktorá je podľa mňa kvalitnejšia, no priznám sa, že niekedy sa mi to podarí menej a som v aute, žiaľ, nútená počúvať aj to, čo by som si sama nezapla.

 Zostáva mi veriť, že raz na to ten môj synátor príde (smiech). Lebo nedá sa niekomu naservírovať, čo má počúvať. Je to o slobodnej voľbe. Je dobre, že máme toľko rôzností. Vďaka tomu sa niečo vykryštalizuje ako horšie alebo lepšie. Aj samotný autor, keď tvorí hudbu, a viem to podľa seba, množstvo vecí vyhadzuje. Je tam veľa toho, čo sa mi nepáči, alebo cítim, že to nie je ono. Som v tomto dosť nekompromisná. Kým nenájdem ideál, vyhadzujem. Treba byť prísny aj k sebe a priznať si, ak sa sem-tam aj niečo niekedy nepodarí. Len tak sa človek učí.

Sú tvorcovia, ktorí si potrpia na svoje rituály a okolité impulzy, bez nich sú náchylní na kreatívne bloky. Či ste, naopak, typ umelkyne, ktorá dokáže tvoriť za každých okolností?

Áno, dokážem. Každému vyhovuje niečo iné. Hold, ja som žena, ktorá má dve decká a som skladateľkou. Nerada rozprávam, že by ženy-skladateľky boli niečo zvláštne, ale možno v minulosti to bolo tak, že kým by sa nejaká z nás dostala ku svojej skladbe, zaspala by únavou, lebo by si už ani nevládala spomenúť, ako sa volá, keďže musela od večera do rána urobiť obrovské množstvo aktivít. Od prania až po vykopávanie zemiakov. V žiadnom prípade nechcem devalvovať mužskú prácu, pretože ja nekomponujem ako žena, ale ako ľudská bytosť. Preto nedelím hudbu na mužskú a ženskú. Nič také pre mňa neexistuje. Je len jedna tvorba. Viem tvoriť práve preto, že tých aktivít, domácich aj iných, je síce dosť, ale dokážem si vždy ukrojiť čas pre seba a svoju tvorbu. Keď mi je dobre a príde nápad, vyťahujem zápisníček, alebo si to zahmkám a nahrám do mobilu. Mám to zaznamenané a už na to nezabudnem. Áno, som typ človeka, ktorému je dobre všade, kam ho posadíte.

Ako sa cítite v úlohe poslucháča? Máte vôbec čas vybrať sa len tak na koncert a keď už, viete si ho užiť bez toho, aby ste analyzovali každú notu?

Nechodím až tak často na koncerty, no keď už, idem si to tam vychutnať. Snažím sa byť úprimná k sebe aj k ostatným. A ku každému umelcovi vzhliadam s pochopením. Lebo keď už niekto príde, sadne si a tá skladba mu o pár minút odíde, keďže hudba prebieha v čase, rozbalí sa a zabalí, treba mu vzdať hold. Je nutné si uvedomiť, že sólista strávil dlhé hodiny, pokiaľ si svoje dielo pripravil a nacvičil tak, aby ste ho prijali v takom znení, ako v tom momente môžete. On už druhú šancu a novú príležitosť ponúknuť vám to nemá.

 Na hudbe je teda úžasné aj to, že je neopakovateľná. O to viac si treba remeslo zúčastnených vážiť. Za každým jedným vystúpením je obrovská snaha, práca a úsilie. Aj orchestre, ktoré boli teraz v akomsi spánkovom režime, iste nemali ľahké sny. Podobne ako veľa z nás, hudobníkov. Nikto nevedel, čo a ako to celé bude…

 Keď sa vrátim k mojim školským časom, ktoré som strávila na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a na Kráľovskej hudobnej akadémii v Londýne, boli to dlhé hodiny, kým človek k niečomu došiel, naučil sa a mohol tvoriť. Naše umenie a náš pot je často neviditeľný. Je však tam a je úžasné, keď divák príde na koncert a váži si to. Aj preto som pozorná poslucháčka, lebo si uvedomujem, že človek, ktorý predo mnou interpretuje svoje umenie mi zo svojho života daruje úplne najviac, čo môže. A tým je čas.

Žijeme digitálne. Dnes si už aj na smartfóne môžete skomponovať, čo sa vám zapáči a aj úplný amatér sa po pár ťuknutiach cíti ako skladateľ. Nedevalvuje to vašu profesiu?

Nie. Pri symfonickom orchestri si treba uvedomiť jednu vec. Nie je na elektrický prúd, ani žiadny digitál. Nepotrebujeme elektrinu a aj tak budeme hrať. A čím väčší a krajší priestor bude, tým to bude znieť lepšie. Aj keď máme rôzne moderné vymoženosti, nikdy by sme nemali zabúdať na nástroje, ktoré sú vyrobené ľudskými rukami. Jasné, decká, ktoré nepoznajú noty, si lepšie zahrajú a zabavia sa na synťáčiku, ale to naše remeslo sa nedá oklamať. Keď chce niekto písať pre orchester, musí to robiť s remeslom. Musí poznať ten jazyk, to médium aj každý jeden nástroj.

 A áno, digitalizáciu vnímam. Aj to, že stále silnejú hlasy, že tu máme rôzne fantastické orchestrálne sample, ktoré znejú takmer 1:1. Nie je to však vôbec tak. Počula som ich už veľa a viem, o čom hovorím. Dúfam, že to ešte dlho zostane tak, ako to je, a že nebudeme brať ľuďom v orchestri prácu. Keď si uvedomíme ten veľký symfonický aparát a zoberieme si, že každý jeden človek v ňom má svoj vlastný život, hudobný svetonázor alebo emočný smer, vlastné prevedenie, cit a náladu, ktorú do toho spoločného zvuku vkladá, je to niečo krásne. Na výsledný súzvuk má vplyv každý jeden člen a hráč orchestra. Okrem toho je tam dirigent, ktorý je akýmsi hudobným kňazom, ktorý za pár dní pripraví program a potom ho spolu so svojimi kolegami prednesie na pomyselný oltár hudby – na koncert.

 Digitálu sa teda v tomto smere neobávam. Je skvelý, no pozor. Ako sa vraví, je dobrý sluha, ale zlý pán. Všetko by to malo byť v rovnováhe, lebo keď začne človek veľmi vystrájať, opäť príde niečo ako korona. A pripomenie nám, kde je východ a kde západ. A že je to celé trochu inak…

Matej Drlička: Kultúra nie je len bižutéria

Matej Drlička: Kultúra nie je len bižutéria

Nadchádzajúci 16. ročník festivalu Viva Musica! nielenže nepadol za obeť pandemickým škrtom, ale  usporiadatelia našli cestu, ako urobiť z limitov dramaturgie príležitosť pre podporu našich umelcov.
Viva Musica! odštartovala v roku 2005. Pred vami na Slovensku typovo podobné podujatie chýbalo. Ako sa vôbec zrodila idea urobiť vysoké umenie ležérnejším zážitkom?

Väčšinu svojho života som bol hudobník, klarinetista. Osem rokov som žil v Nice a hral v orchestri v Cannes. Tam som zažil fenomén letných festivalov. Počas celého roka sme boli klasický symfonický orchester, ktorý hral vo frakoch pre publikum v čiernych oblekoch, pričom v lete sa to všetko preklopilo do toho, že sme hrali v košeliach s vyhrnutými rukávmi. Bola to fascinujúca skúsenosť. Videl som totiž, že klasika sa nemusí brať úplne vážne a že hudbu nedehonestuje, ak je protokol uvoľnenejší a hrá sa na námestiach, nádvoriach či dokonca na pláži. Povedal som si, že tento rozmer klasickej hudby je presne to, čo chcem priniesť na Slovensko. V roku 2005 som zorganizoval prvý ročník, vtedy ešte pod názvom Hudobné záhrady Bratislavy. Zafungovalo to, urobili sme štyri koncerty na nádvorí Starej Radnice. Rýchlo sa ukázalo, že je tu publikum, ktoré tá klasika zaujíma.

Koľko organizačného úsilia stojí dostať sem svetovú hviezdu, napríklad takého Johna Malkovicha, ktorý vystúpil na festivale predvlani?

Svet umenia a umeleckých agentúr je v podstate malý. Aj keď je John Malkovich hollywoodska hviezda, je zastúpený agentúrou a kľúčová je sieť kontaktov. Počas rokov, čo fungujeme, sme si budovali dobré meno u zahraničných agentúr. Je jasné, že keby sme požiadali zástupcov Johna Malkovicha pri druhom ročníku, ani by nám neodpísali.

To, že sme trpezlivo pracovali, aby sme jedného dňa mohli do Bratislavy zavolať aj takúto hviezdu, sa medzi agentúrami vedelo. Oni totiž medzi sebou komunikujú. Sú aj neoficiálne blacklisty, ktoré si agentúry medzi sebou zdieľajú. Veľké agentúry majú jasne identifikované festivaly, ktoré napríklad neplatia, alebo ktoré meškajú s úhradami, či nemajú dobrú produkciu.

Keď Michal Kaščák budoval Pohodu, určite netušil, že tam raz dostane Lou Reeda alebo The Cure. U nás to bolo to isté. Museli sme na trhu, ktorý je drsný a funguje na princípe peňazí, urobiť maturitné skúšky. Keď dnes oslovíme agentúru s tým, že sem chceme dotiahnuť veľkého umelca, väčšinou nás už poznajú, alebo si ľahko preklepnú našu reputáciu.

Je to beh na dlhé trate a vždy, keď sa ma niekto opýta na radu, hovorím, že treba byť trpezlivý. A správať sa tak, aby sa k nám chceli ľudia vracať. To je extrémne dôležité. Tým, že nedisponujeme úžasnými koncertnými sálami a nedokážeme vyplácať také isté honoráre ako festivaly v Londýne či v Paríži, u nás je to o prístupe k umelcom a o komunikácii.

Všetci tí umelci, tie „veľké mená“, nám pri odchode úprimne vravia, že si mysleli, že idú do rozvojovej krajiny, no odchádzajú šokovaní z toho, ako úžasne boli prijatí, aká profesionálna bola produkcia a aké srdečné publikum tu zažili. Ich očakávania sú minimálne a nakoniec sú dojatí. Toto sú neskôr ambasádori, ktorí ďalej šíria dobré meno festivalu Viva Musica! vo svete.

Viva Musica festival
Viva Musica 2019

Pomohlo vám 15 rokov skúseností a výziev, ktoré priniesli, lepšie čeliť súčasnej situácii?

Budovanie festivalu v krajine, ktorá a priori nemá kultúru ako svoju prioritu, človeka veľa naučí. Myslím si, že robiť akékoľvek podujatie kdekoľvek vo svete, je zložité. Akonáhle si musíte projekt zafinancovať sami, je to ťažké. U nás je to možno ešte problematickejšie, lebo kultúra skrátka nie je v DNA nášho národa. A to, že treba naše publikum neustále kultivovať, som si aj vzal ako svoju súkromnú misiu. Rovnako ako je nutné dokola vysvetľovať politikom na všetkých úrovniach, že kultúra nie je bižutéria, ktorá skrášľuje náš život, ale že je to esenciálna súčasť.

Za vyše pätnásť rokov som sa naučil čeliť všelijakým extrémnym situáciách vrátane bankrotu, aj keď je zrejmé, že na toto, čo sa udialo a stále deje, nebol pripravený nik. Ak na to nebola pripravená veľká nadnárodná Svetová zdravotnícka organizácia, čo potom malý manažér zo Slovenska! Ale verím, že to v auguste zvládneme.

Chystáme minimálne desať koncertov a predstavíme najväčšie poklady slovenskej hudobnej scény od dobre známych mien, akými sú Juraj Bartoš alebo Dalibor Karvay, až po také, ktoré tu u nás málokto pozná, no vo svete robia Slovensku vynikajúce meno. Ja vravím, že máme čisto slovenskú, ale zároveň svetovú dramaturgiu.

Ako pokračuje tá vaša súkromná misia v kultivovaní publika? Cítite z roka na rok posun k lepšiemu?

Festival rastie, čo do počtu koncertov, tak aj do kapacity. Často sa hovorí o tých väčších festivaloch na letiskách. Tým, že my sme rozdrobení na celé leto, tak to tak možno ani nevyzerá, ale v závislosti od programu mávame reálne od sedem- až do desaťtisíc divákov. Podľa tohto Viva Musica! fakt patrí medzi väčšie festivaly. A ukazuje sa, že to publikum tu je.

Zvláštne je, že osveta o tom, že by ľudia mali chodiť na koncerty, nejde zhora, odkiaľ by mala. Nejde len o Viva Musica!, lebo ja ju nevnímam ako nejaký izolovaný ostrov. Náš festival je súčasťou rodiny, kam patrí aj Slovenská Filharmónia, Slovenská národná galéria alebo akýkoľvek divadelný festival. Je nás hŕstka a všetci sa snažíme o to isté – aby sa diváci dostali ku kvalitnému umeniu.

Každý uvedomelý človek asi vie, kde je hranica medzi vysokým a konzumným umením. Toto sa snažíme nastavovať a obrovský prelom cítim v tom, že sa o kultúru a umenie zaujímajú mladí ľudia. Keď som si uvedomil, že aj oni chodia na Viva Musica, bolo to také symbolické víťazstvo. Je veľkým nešťastím, že klasická hudba je vnímaná ako umelecký štýl, ktorý je pre starých. Kategorizovanie, pre koho je hudba, je otrasné. Vďaka našej dramaturgii a komunikácii sa nám podarilo tieto veci zmeniť. Výrazne omladzujeme.

Fenomén, ktorý si tiež všímam, je, že ženská časť našej spoločnosti je tá, čo kultivuje. Vidíme to na štatistikách predaja našich vstupeniek alebo aj na sociálnych sieťach. Žena je ten motor, ktorý rozhoduje, že sa ide na kultúru.

Môj laický postreh je, že prvýkrát je motorom žena, no druhýkrát už motor u druhej časti páru naskočí sám.

Môže byť. K nám aj chodí dosť párov. Keďže však dnes existujeme v určitom digitálnom priestore, máme dáta, a tie sú jasné. Cherchez la femme, ako hovoria Francúzi.

Myslíte, že nedávny lockdown a s ním súvisiace duševné ochudobnenie či absencia nových podnetov primäli ľudí, aby si viac cenili kultúru? Neviem si predstaviť, ako by sa dalo vydržať medzi štyrmi stenami bez nej.

Veľmi by som si prial, aby ste mali pravdu. My sme počas koronakrízy naštartovali projekt Umenie pod oknami, kedy sme odohrali spolu 25 benefičných koncertov pre domovy seniorov i v mestských častiach. Boli sme prvým podujatím, ktoré počas pandémie vytiahlo muzikantov von. Ohlasy boli fenomenálne. Tam sa ukázala skutočná sila umenia.

Opäť sa však musím vrátiť k politike. Bolo by dobré, keby to nebola len pani prezidentka, ktorá spomenie kultúru vo svojej správe, ale pridali by sa k nej aj premiér alebo samotná ministerka. Keby niekto z nich práve teraz pomenoval veci správnymi menami a povedal, že tu nemáme len automobilový priemysel, ale aj kreatívny priemysel, ktorý sa zásadnou mierou podieľa na HDP.

Zoberte si Netflix, aj ten je so svojou globálnou produkciou výsledkom tvorby umelcov. Nebyť ich výkonov v seriáloch či filmoch a kníh, ktoré ste počas uplynulých ťažkých týždňov doma čítali, zbláznili by ste sa. Naši politici sa však k tomuto absolútne nevyjadrujú.

To, že kreatívny priemysel je u nás na chvoste záujmu kompetentných, nie je len váš postreh…

Je smutným porovnaním, keď vidíme, ako v okolitých krajinách chodila umelcom počas korony veľmi adresná pomoc. Nemuseli ani nič dokladať, lebo digitálne systémy sú tam nastavené tak, že vedia presne rozpoznať dotknuté skupiny a štát automaticky kompenzuje týmto ľuďom škody.

Odklad daňovej povinnosti, ako to bolo u nás, je úplná blbosť, lebo ma to neskôr aj tak dobehne. Tu sa podnikateľom doplácajú nájmy, ale na umelcov sa zabudlo. A pritom segment kreatívneho priemyslu je dnes na Slovensku skutočne relevantný. Patrilo by sa poďakovať umelcom za to, že počas týchto mesiacov pracovali bez akéhokoľvek nároku na honorár.

Aj v takomto problematickom zázemí sa vám každoročne darí usporadúvať podujatie, ktoré z experimentu vyzrelo na najväčší letný festival klasickej hudby na Slovensku. Čo je nočnou morou organizátora a ktoré momenty vás, naopak, utvrdzujú, že čo robíte, stojí za všetku drinu?  

Prvá a najväčšia obava je vždy tá, či sa nám podarí nazbierať dostatok partnerov na to, aby Viva Musica! vôbec bola. Tá sa rozplynie, keď to vyjde. Druhá obava je z toho, či je program taký, aby zaujal divákov. Tá sa rozplynie, keď sa koncert vypredá. Tretia obava je z toho, či sa koncert bude páčiť. Keďže 99 percent našich koncertov sa končí standing ovation, tiež sa skoro rozplynie.

Najväčšou satisfakciou pre mňa je elektrizujúca atmosféra počas koncertu. Keď sa pozerám na zaplnenú sálu a vidím ľudí, ako nadšene tlieskajú a potom za nami chodia, aby nám poďakovali. Podobne ma zahreje, keď vidím rozžiarených umelcov, ktorí sa z toho, čo sa deje, úprimne tešia.

V tomto je umenie naozaj extrémne obohacujúce. Aj preto si ako dobre fungujúca eventovka držíme festival ako našu najväčšiu radosť z celého roka. Keď sa to celé spojí a tá celoročná drina vyústi napokon do potlesku a spokojnosti, je to niečo neopísateľné.

 

Viva Musica
Divadlo, vitaj späť!

Divadlo, vitaj späť!

V období keď sa za normálnych okolností už pomaly schyľuje k školským a divadelným prázdninám sa dnes stretávame s opačným javom – späť do školských lavíc a do publika pred divadelné dosky. Kým návrat do školy teší skôr rodičov, opätovné otvorenie divadiel teší hádam každého. Divákov i hercov.

Divadlo La Komika

Aj keď to počas niekoľko týždňovej karantény nevyzeralo ružovo, konečne sme sa dočkali a na rad prichádza aj uvoľňovanie opatrení v oblasti kultúry, ktorá sa tak pomalým krokom dostáva späť do našich životov. V sekcii Divadlo boli k dispozícii doteraz vstupenky maximálne na online podujatia, začiatkom júna sa to však zmenilo.

Divadlo LA KOMIKA

Čo sa týka Bratislavy, vybrať sa môžete dokonca hneď do 3 menších divadiel, ktoré začali opäť hrať. Prvým z nich je Divadlo LA KOMIKA na Michalskej ulici. Už podľa názvu Vám musí byť jasné, že v tomto divadle sa najmä poriadne zasmejete. V ponuke majú samé komédie, aktuálne ich je na výber viac ako desať. Ceny vstupeniek sa pohybujú od 15 EUR.

Divadlo La Komika
Divadlo La Komika

Divadlo GUnaGU

Ďalším bratislavským divadlom, ktoré začalo hrať pre verejnosť je Divadlo GUnaGU. V júni sa diváci môžu tešiť na predstavenia na klasickom mieste, na Františkánskom námestí. Vstupenky sú k dispozícii tiež približne v cene 15 EUR. Počas leta však budú obe tieto divadlá, GUnaGU i LA KOMIKA organizovať divadelné predstavenia aj na Nádvorí Zichyho paláca na Ventúrskej ulici. Na rôzne komédie sa preto môžete tešiť aj počas horúcich letných dní. Prípadného nepriaznivého počasia sa nemusíte báť, podujatia by sa v takomto prípade odohrali klasicky vo vnútri.

Divadlo GunaGu
Divadlo GunaGu

LOĎ – Divadlo v podpalubí

Ešte o čosi netradičnejšie miesto pre divadelné predstavenie je však LOĎ – Divadlo v podpalubí. Aj toto divadlo patrí medzi tie menšie, a tak sa vstupenky za približnú sumu 10 EUR míňajú pomerne rýchlo. V ponuke tohto divadla nájdete komédie, ale aj one man shows, či kabaret.

Je teda len na Vás, kam sa vyberiete najprv. Zaručene si ale doprajte takéto rozveselenie a zároveň krásny kultúrny večer s priateľmi, či rodinou. Čakali sme na tieto momenty predsa už príliš dlho na to, aby sme ich ešte odkladali.

Divadlo Loď v Podpalubí

About Zuzana Uličná

Milujem hudbu. Vychutnať si viem takmer akýkoľvek žáner. Vstupenky preto kupujem ako na symfonické orchestre, tak aj na tanečné podujatia s elektronickou hudbou. Rada sa s Vami podelím o moje zážitky formou článkov.